Rozhodli sme sa ísť na výlet do poľskej dedinky s názvom Osvienčim. Bolo to naozaj len na skok a jediné čo som o tomto mieste vedel bolo, že tu počas 2. svetovej vojny bol koncentračný tábor. Počul som o ňom už mnoho a žiaľ, nič z toho nebolo pozitívne. Rozhodol som sa preto o tom na vlastné oči presvedčiť.
Keby som nevedel, čo všetko sa za múrmi, ktoré oddeľovali príjazdovú cestu a tábor dialo, povedal by som si, že je to celkom pekné miesto s peknými tehlovými domami. No len čo brány prekročíte, vyprchá z vás aj posledná pozitívna myšlienka. Miesto je plné návštevníkov, z každej strany je počuť iný jazyk a schádzajú sa tu ľudia z celého sveta. Je to miesto, ktoré pozná hádam každý, a ktoré by mal každý vidieť, povinne. Našťastie sme vystihli skupinu, ktorá išla s českou sprievodkyňou. A tak sme sa vydali na 4 hodinovú prehliadku miesta Auschwitz-Birkenau.
Trasa začala na veľkom dvore, ktoré obkolesovali budovy a ostnatý drôt. Na opačnej strane bol ešte stále pôvodný nápis ARBEIT MACHT FREI. Hneď prvé informácie, ktoré nám sprievodkyňa povedala boli horšie než sme si vedeli predstaviť, a to ešte nebolo nič v porovnaní s tým, čo sme sa dozvedali neskôr. Celý tábor vyzerá ako mesto, nachádzajú sa tu domy, kuchyňa a dokonca nemocnica. Asi je príliš neobjektívne nazvať tieto budovy domami, pretože ľudia, ktorí v nich v rokoch 1940 – 1944 "žili" si to nezaslúžia. Oni ani raz nezažili pocit domova, s ktorým je väčšinou spojený aj pocit radosti a šťastia.
Dozvedáme sa o tom, ako bolo v plote vysoké napätie, čo dokazujú aj tabule s nápismi nachádzajúce sa pred ním. V barákoch, ktoré majú každý svoje označenie, sa nachádzajú jednotlivé expozície. Pohľad na fotky väzňov s dátumami príchodu a úmrtia sú príšerné, niektorí v tábore neprežili ani mesiac. Pohľad na fotky ľudí, z ktorých sa za krátky čas stali musulmani (extrémne vychudnutí väzni) svedčí o nepredstaviteľných podmienkach, ktoré mali väzni nastolené. Jedna žena, ktorá prežila, vážila pri odchode z tábora niečo cez 20 kilogramov. Najhoršia expozícia je tá, kde sú zvyšky osobných vecí väzňov- zubné kefky, nádoby na varenie, kufre. Po príchode museli všetko odovzdať, a tak sa mnoho z nich zachovalo.
Jedna miestnosť je plná kufrov s menami svojich vlastníkov. Môj zrak padol na kufor, ktorý vlastnilo 8 ročné dievčatko. Hneď po príchode putovalo do plynovej komory. V ďalšej miestnosti sú tisíce topánok. Niektoré farebné, iné s podpätkami. Každý pár mal svojho majiteľa. Ako asi vyzerali? Väčšina z nich mala svoju rodinu a pred príchodom do tábora sa tešili zo života. V inej vitríne sú zasa vlasy a vrkoče ľudí z plynových komôr. Vyrábali z nich matrace a každý mesiac sa z tábora vyviezlo niekoľko ton vlasov. Nachádzajú sa tu aj plechovky od cyklónu B, ktorý vhadzovali do plynových komôr a usmrcovali ním ľudí.
Ani zďaleka si človek nedokáže predstaviť hrôzu, ktorú tu väzni zažívali. Šťastie mali tí, ktorí putovali hneď po príchode do plynových komôr, pretože sa žiadnych praktík nemuseli zúčastňovať. Aj dnes ľudia, ktorí toto peklo prežili pochybujú o tom, či bolo správne prežiť, či nebolo lepšie umrieť. Hrôza, ktorá tu bola na dennom poriadku sa v nás umocňuje po príchode do baráku s pôvodným zariadením. Nachádzala sa tu väznica s malými celami, niektoré boli dokonca v tvare valca určené iba na státie. Hneď vedľa sa nachádzal dvor, kde sa konali popravy. Dnes je pred týmto miestom mnoho sviečok a vencov. Najčastejšie sa popravovalo strieľaním a najväčší pôžitok SS-mani mali, keď mohli postupne vyvražďovať celé rodiny stojace pred múrom, ktorý tu stojí dodnes.
Hádam najhorší pocit sa vo mne objavil, keď sme sa dostali do plynovej komory, miestnosti, kde zomreli státisíce ľudí. Do tmavej a malej miestnosti ich natlačili niekoľko stoviek naraz, zavreli a zhasli. Potom tam vhodili cyklón B a ľudia do 15 minút zomreli. Predtým si väzni mysleli, že sa budú sprchovať, a tak sa vyzliekli a svoje veci uložili. To všetko dobrovoľne, pretože tu bola vytvorená dokonalá ilúzia celého procesu očisty. Nikto z nich ani len netušil, že ho čaká smrť. Viac ako jeden milión ľudí v priebehu 4 rokov, to sú čísla, ktoré zobrazujú počet obetí v plynových komorách. Boli to najmä deti a ženy. Nebol to však jediný spôsob "konečného riešenia židovskej otázky". Novorodencov usmrcovali tak, že ich jednoducho hádzali o stenu alebo vyhadzovali do vzduchu a strieľali. SS-mani "pracovali" nepretržite, pretože ľudia najmä v roku 1944 prichádzali v obrovských počtoch každý deň. Postupne sa vybudovali ďalšie 3 krematóriá a proces likvidácie sa úplne zautomatizoval. Denne v plynových komorách zomrelo až 10 tisíc ľudí.
Azda najhoršie zo všetkého to malo komando, ktoré muselo pracovať s väzňami v plynových komorách. Toto komando bolo zložené tiež z väzňov a pravidelne ho "obmieňali" tak, že to staré jednoducho vystrieľali a nahradili novými silnými väzňami. Títo ľudia odvádzali ženy s deťmi do plynových komôr a vyťahovali z nich mŕtve telá. Keď otvorili komoru, telá doslova vypadli. Aké to asi bolo, keď muž zrazu z komory vytiahol svoju ženu, svoje dieťa? Hneď potom im ďalší väzni vytrhali zlaté zuby a ostrihali vlasy. Až potom mohli byť spálení. Našťastie niektorí väzni komanda prežili a žijú dodnes. Našťastie preto, že aj vďaka nim sa dozvedáme o zverstvách, ktoré sa tu diali. Tí, ktorí neprežili zanechali nemé svedectvá zakopané v blízkosti miest, kde pracovali. Vedeli, že sa nedožijú oslobodenia a chceli, aby sa svet o všetkom dozvedel. Popisy plynových komôr a všetkého čo sa tam dialo sa našli skryté vo fľašiach a nádobách tak, aby ostali nepoškodené.
Celý proces splynovania v komorách sa dial tak, že ľudia poháňaní SS-manmi sa vyzliekli a vošli do komôr. Po usmrtení plynom bola miestnosť odvetraná a zvláštne komando muselo všetkých vyniesť von. V prípade, že niekto náhodou prežil, SS-man ho okamžite zastrelil. Následne bola komora vyčistená a zbavená špiny a výkalov. Hneď na to tam bola odvedená ďalšia skupina ľudí, ktorá predtým musela vonku čakať bez ohľadu na počasie. Zatiaľ čo prebiehalo ich usmrcovanie, ľudia z predošlého transportu boli spálení v peciach. Celý proces prebiehal dokonale a bol nastavený tak, že bol 100 % efektívny.
Pri prehliadke má človek hrozné pocity, ale aké pocity mali vtedy ľudia? Dnes tam rastie tráva, v minulosti tu ani kúsok zelene nebol, bolo tu blato a zápach. V tábore sa pravidelne šírili epidémie, ktoré tiež "prerieďovali" rady väzňov. Denne tu otrocky pracovali tisíce ľudí. Ďalšie tisíce zasa putovali po selekcii hneď po vystúpení z vlaku rovno do komôr.
Je dôležité, aby sa na tieto zločiny nezabudlo. Všetko sa udialo pred zhruba 70-timi rokmi, a je otázne či sa ľudstvo dokázalo za ten čas zmeniť tak, aby sa toto peklo už nikdy viac nezopakovalo. Ja dúfam, že áno a dúfam, že vo svojom živote každý navštívi toto miesto, aby si aspoň čiastočne vedel predstaviť utrpenie miliónov ľudí, ktorých sem dennodenne privážali.
